Pes, pomocník farmára

Pastierske strážne psy – neoceniteľní pomocníci farmárov

V predchádzajúcej časti článku sme vám predstavili základné charakteristiky tejto skupiny psov, ktoré sú neoceniteľnými pomocníkmi človeka nielen pri práci, ale aj v súkromnom živote. V tejto časti krátkej série budeme pokračovať v predstavovaní konkrétnych troch plemien – stredoázijsky pastiersky pes, kaukazský ovčiak a bernský salašnícky pes. 

Ing. Slavomír Mindek, PhD.
Marián Malec
Diana Basarová
Slovenská poľnohospodárska univerzita, Nitra

Slovenský čuvač
Pôvod a história vzniku plemena: Ide v podstate o psa dogovitého pôvodu, tzv. horského typu s dlhou srsťou na tele a s krátkou srsťou na tvári a časti končatín. Prvé informácie, ktoré bližšie určujú priameho predka slovenského čuvača pochádzajú až z 19-teho storočia. S najväčšou pravdepodobnosťou v tomto období ešte dochádzalo ku kríženiu slovenského čuvača s komondorom, ruskou ovčiarkou a dokonca i s barzojom. Pri krížení boli aj veľmi podobní zástupcovia plemien pomoranského ostroža a pomaranského pudla. Na Slovensku ho spočiatku nazývali čuvaš. Až Dr. Hrůza (zakladateľ chovu slovenského čuvača, profesor na univerzite veterinárneho lekárstva v Brne), ako sám napísal, toto slovo počeštil na „čuvač“. Toto slovo je odvodené od slov „čuť a počuť“. „Choď čuvať“ znamená „choď poslúchaťnaslúchať-strážiť“. Je to vlastne povel, ktorý slovenský čuvač od svojho majiteľa dostával najčastejšie. Práve to bolo hlavnou úlohou jeho práce, ochrana stáda pred vlkmi, medveďmi, ale taktiež aj pred zlodejmi. Oficiálne uznanie slovenského čuvača do FCI prebehlo 18.8. 1965. Je to naše národné plemeno.

Celkový vzhľad: čuvač je horský typ psa tvrdej konštitúcie, statnej postavy s huňatým bielym kožuchom. Má silnú kostru. J e p r i s p ô s o b e n ý d r s n é m u p o d n e b i u slovenských hôr. Je to pes formátu mierne obdĺžnikovitého, na silných, pomerne vysokých nohách. Výška psov: 62-70 cm, fien: 59-65 cm, hmotnosť psov: 36-44 kg, fien: 31-37 kg. Koža je na trupe voľná, inde k telu tesne prirastená, s ružovou pokožkou, čierne pigmentovanou iba v okolí očí, ňufáka a papule, kde prechádza do tmavej sliznice. Osrstenie je husté. Pri psoch je nápadná hriva. Srsť na končatinách a na hlave je krátka a priľahlá. Na zadných stranách končatín trochu dlhšia. Sfarbenie srsti je iba biele. Oči tmavohnedé. Pohyb čuvača je pri jeho statnosti prekvapivo ľahký, obratný a rýchly v každom teréne a za každého počasia, a to s obľubou v kluse.

Povahové vlastnosti: Na svojom zverenom území je veľmi ostražitý, bdelý, neohrozený, ostrý, môžeme povedať výborný strážca. Má veľkú vnútornú disciplínu a stráženie zvereného majetku berie veľmi vážne. Nervózne, bojazlivé, ale aj príliš agresívne jedince sa z chovu vyraďujú. K cudzím ľuďom sa spočiatku správa nedôverčivo, uvážlivo a so značnou rezervou, čo môže vyvolať dojem nesebavedomého psa. Že ide o psa dostatočne sebavedomého, rýchlych a rozhodných reakcií sa prejaví v momente, keď je jeho majiteľ alebo on sám napadnutý. Pokiaľ sa však majiteľ správa v spoločnosti ľudí pokojne a priateľsky, podobne sa správa i pes. Ide skôr o plemeno uzavretej povahy, ktorá je stále v strehu. Výchova slovenského čuvača musí byť dôsledná, ale zároveň vyvážená a cielená. Nerád robí niečo, čo sa mu zdá zbytočné, neúčelné. Je to samostatný a veľmi vnímavý pes. Aby sa nestal príliš samostatným, čo mnohým majiteľom nevyhovuje, je potrebné sa mu intenzívnejšie venovať najmä v ranom veku. Dôležité je zamerať sa na socializáciu a výchovu. V opačnom prípade si sám vytvorí pravidla a „názor na vec“, čo môže značne skomplikovať jeho nasledujúci výcvik k poslušnosti, respektíve k ovládateľnosti. Je to pes bystrý, pracovitý, s mimoriadne dobrou pamäťou, ale aj pomerne tvrdohlavý, s neustálou potrebou sa sám rozhodovať. Potrebuje rozhodného majiteľa, s „pevnou rukou“, ktorý vie, ako šteňaťu správne vštepovať jeho miesto v rebríčku hierarchie. Aj keď výchova slovenského čuvača nie je jednoduchá, vycvičený čuvač rozhodne za ten čas a trpezlivosť stojí.